Budem veľmi osobný. Narodil som sa ako dieťa holokaustu. Moju tehotnú mamu so starším bratom deportovali počas vojnového fašistického Slovenského štátu v decembri 1944 do ghetta Terezín, kde som prišiel na svet. Otca zavraždili počas pochodu smrti z koncentračného tábora Sachsenhausen na úplnom konci druhej svetovej vojny. S antisemitizmom sa stretávam fakticky celý život.

Dlhé roky som bol oficiálne evidovaný ako „extrémista“. Vo vede a za komunizmu preto, že som sa zaoberal „neexistujúcou disciplínou“ – futurológiou. Protištátnym živlom som sa stal pre ekologický aktivizmus a iniciatívu spojenú s publikáciou, ktorá sa volala Bratislava/nahlas. Václav Havel ju označil rovno za slovenskú Chartu 77. Po Novembri 1989 som sa pre problémy, ktoré po Nežnej revolúcii zaskočili ľudí, stal terčom nepríjemných útokov. Po emigrácii do Česka ma registrovala Bezpečnostná a informačná služba pre účasť na založení Hnutia občianskej solidarity a tolerancie a spoluprácu s antifašistickými aktivistami, ktorí si to, okrem monitorovania aktivít ultrapravicovej scény, „rozdávali“ s nacistami na uliciach.

Nikdy, opakujem nikdy som však neprekročil hranicu, ktorá je definovaná násilím. Existuje teda dvojaký typ extrémizmu – pozitívny a negatívny. Odlíšiť sa od seba dajú pomerne jednoducho. Podobne, ako slovo pravda, má aj slovo extrém mnoho tvárí. Treba si zrejme všímať: 1. emócie, ktoré plodí, 2. príčiny, ktoré ho zrodili a 3. dôsledky, ku ktorým vedie. Je dobré pritom vidieť „hlásateľa extrému“, poznať jeho príbeh a vedieť, kam ukazuje prstom.

Hovoriť budem o politickom extrémizme. Konkrétne o nacionálno-socialistickom. Tí náckovia v uliciach, pre ktorých som špinavý žid, ma až tak nezaujímajú. Schádzajú sa pod zástavou zhubnej ideológie a pod kuratelou vodcov. To oni, tí vodcovia, sú „žaby na prameni“. Emócie, ktoré vyvolávajú, sú negatívne, čiže deštruktívne. Motívy a príčiny, ktoré ich zrodili, bývajú príliš často – popri obyčajnom fanatizme – osobné profity, čiže moc a prachy. A dôsledky ich počínania (násilie) som spomenul vyššie.

Oprávnená otázka by mohla znieť: A čo s tými „žabami na prameni?“ No čo už – dostať ich mimo politickú arénu všetkými dostupnými prostriedkami. Dostupné prostriedky v demokracii sú limitované na zákony, ktoré postihujú prejavy rasového a politického násilia a ich propagáciu, politický zápas (vrátane toho na uliciach), konfrontáciu vo verejnom priestore (najmä v médiách), ale hlavne aktivizmus v teréne. Myslím predovšetkým na všetky formy pomoci a svojpomoci orientované na marginalizované menšiny a ľudí v ťažkej situácii. „Žaby na prameni“ však na argumenty kašlú. Mimo hru ich treba „vyexpedovať“. Návod na to neexistuje, pretože konkrétna situácia volá po konkrétnej akcii.

Zvláštny fenoménom je z tohto hľadiska dav (jedno telo a jedna duša, ktorá sa skladá z mnohých a ako celok kopíruje to najprimitívnejšie v nás, pretože anonymita umožňuje všeličo), e-dav (virtuálny brat fyzického davu) a anonymný diskutér na sociálnych sieťach. Žijú vo svete „svojich“ faktov a argumentov. Rozdávať si to s nimi môžeme zväčša iba paralelným diskurzom (každý si melie svoje) s nádejou, že ktosi počúva aj bez zaťatých pästí. A nielen počúva. Ilustrácia (opäť osobná, za čo sa ospravedlňujem): Fedor Gál > Blog > Dialog? fedorgal.cz

Na záver rekapitulácia: Existuje čosi ako riešenie? Existuje, ale má viacero tvárí. Všeobecne: 1. pokúšať sa o dialóg, až pokiaľ to ide, 2. hľadať cestičky, ako predísť násiliu (napríklad vyjednávaním a útekom, pokiaľ neponecháme v srabe kamaráta, ženu či dieťa), 3. ísť do konfliktu naplno. Výber konkrétnej stratégie je individuálny a situačný. Príprava na podobné situácie by však mala byť súčasťou našej výbavy a môžeme si ju nasimulovať v hlavách (myšlienkový experiment), alebo v realite (formou „hry“). Skúste to sami.

Otázky:

  1. Stretli ste sa už s prejavmi antisemitizmu alebo extrémizmu? Ak áno, aké boli?
  2. Ako by ste sa zachovali, ak by jeden z Vašich spolužiakov označil iného spolužiaka hanlivo kvôli jeho inakosti?

Fedor Gál

Narodený v ghette Terezín (1945). Postupne robotník, technik, vedecký pracovník, dokumentarista, spisovateľ a publicista. Inženier chémie, docent sociológie, doktor ekonomických vied. Spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu (1989), Nadácie Milana Šimečku a ďalších. Žije v Prahe (na Žižkove). www.fedorgal.cz, www.fedorgal.cz/blog/.

Archív autora