Ako je vo všeobecnosti známe, jedným z typických znakov fašistických hnutí bolo obmedzovanie občianskych a politických práv obyvateľov v krajinách, kde sa im podarilo dostať k moci a nastoliť fašistické režimy. Okrem zákazu pôsobenia iných ako fašistických strán sa to prejavovalo aj terorom páchaným na častiach vlastného obyvateľstva – na príslušníkoch rôznych menšín či na politických odporcoch. Hnutia na to využívali vlastné polovojenské oddiely ako aj policajné zložky.

Po porážke fašizmu v roku 1945 však došlo v mnohých krajinách Európy a sveta k zákazu pôsobenia fašistických strán a propagácia fašizmu sa stala trestná. To viedlo a stále vedie mnohých propagátorov a sympatizantov fašizmu a extrémizmu k tomu, že označujú tieto tendencie „fašizmom“ a hovoria o policajnom štáte, vždy keď dôjde z jeho strany k potláčaniu prejavov fašizmu a extrémizmu. Majú tieto ich hlasy pravdu alebo existuje v tomto smere rozdiel medzi obmedzovaním práv vo fašizme a v demokracii?

Po historických skúsenostiach s nástupom fašizmu v prvej polovici 20. storočia, ktorý okrem iného umožnili aj slabé politické inštitúcie v jednotlivých krajinách, čo dokumentuje aj známy výrok nacistického ministra propagandy Josepha Goebbelsa, že „navždy zostane jedným z najlepších vtipov demokracie, že dala svojim smrteľným nepriateľom prostriedky, pomocou ktorých bola zničená“, sa demokracie poučili a prijali rôzne opatrenia, ktoré sťažujú jej nepriateľom poraziť ich a prevziať tak moc do svojich rúk.

V roku 1937 publikoval nemecký filozof a politológ Karl Loewenstein dva články v časopise Americká politologická revue pod názvom Militantná demokracia a základné práva I a II, čím odštartoval diskusiu o tom, že demokracie sa nemajú len nečinne prizerať, keď proti nim niekto bojuje a chce ich zničiť, ale majú sa samé stať aktívnymi účastníkmi v tomto boji. Odtiaľ pochádzajú aj rôzne prívlastky dnešných demokracií, ktoré sú v tomto kontexte okrem toho, že sú označované ako liberálne alebo konštitučné (teda ústavné), zároveň aj militatnými (ang. militant), bojujúcimi (nem. streitbare) alebo obrannými (nem. wehrhafte) demokraciami. Inými slovami, demokracie dneška v porovnaní s minulosťou už nie sú viac žiakom alebo žiačkou, ktorá sa nechá šikanovať, ale namiesto toho sa za účelom vlastnej obrany prihlási na bojový šport akým je napríklad MMA (angl. Mixed Martial Arts – Zmiešané bojové umenia).

Podobne totiž ako v prípade MMA, aj bojaschopné demokracie využívajú vo svojich zápasoch rôzne techniky. Medzi tie najznámejšie patrí možnosť obmedziť politické práva,či už vo forme obmedzenia slobody slova, zhromažďovania sa alebo združovania sa, a to v takých prípadoch, v ktorých dochádza k propagácii ideí rasizmu, fašizmu a extrémizmu. Inými slovami môže dôjsť k pokutovaniu, rozpusteniu alebo zakázaniu prejavov, zhromaždení alebo politických strán a hnutí, ktoré tieto idei hlásajú.

V takomto prípade síce dochádza k obmedzeniu politických práv a slobôd samotných extrémistov, deje sa to však za účelom obrany slobody samotnej. Túto na prvý pohľad paradoxnú situáciu pomenoval slávny rakúsko-britský filozof Sir. Karl Popper ako „paradox tolerancie“. Ide o stav, kedy „bezhraničná tolerancia nevyhnutne vedie k vymiznutiu tolerancie ako takej. Ak zahrnieme bezhraničnou toleranciou aj netolerantných, ak nie sme pripravení brániť tolerantnú spoločnosť voči netolerantnej, spolu s tolerantnou spoločnosťou prídeme aj o toleranciu”. A to by bola príliš vysoká cena, ktorú asi nikto z nás nechce zaplatiť.

Otázka:

Aké sú podľa vášho názoru výhody a nevýhody obmedzovania slobody slova, zhromažďovania a združovania sa a v ktorých prípadoch je to podľa vás na mieste?

Tomáš Nociar

PhDr. Tomáš Nociar, PhD - absolvoval magisterské štúdium politológie na Trnavskej univerzite v Trnave a doktorát získal na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde prednáša kurz o pravicovom extrémizme a radikalizme. Vo svojom výskume sa zaoberá ideológiou krajnej pravice a populizmu.

Archív autora