Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
My a oni. Vymedzovať sa voči druhým sa zdá byť prirodzeným putom, čo spája všetkých „príbuzných“ ľudí, či už máme na mysli rodinné, regionálne alebo národné zväzky. Stotožňujeme sa najskôr s užšou rodinou, neskôr s rodiskom a napokon s vlasťou. Okolie nás veľmi rýchlo učí nielen to, s kým sa takto máme identifikovať, ale tiež, že je tu vždy niekto, kto k nám nepatrí. Na začiatku je to možno sused, ktorý sa vraj nevie prispôsobiť našim zvykom, hovorí s prízvukom a má odlišnú farbu pleti alebo sexuálnu orientáciu. Na vyššej úrovni sa z neho môže stať člen odlišnej skupiny, ktorá údajne ohrozuje našu súdržnosť, podkopáva naše hodnoty, alebo dokonca ohrozuje našu existenciu.
V dávnej minulosti rozhodovalo o postavení jednotlivca v kolektíve jeho miesto v spoločenskom rebríčku alebo v hierarchii, do ktorej sa rodil – všetko záviselo od toho, či mal nárok na isté privilégiá, ktoré mu zabezpečovali úctu i materiálne výhody. Prevažná väčšina ľudí nebola privilegovaná a zdalo sa, že to tak bude naveky. Zmena prišla v uplynulých troch storočiach spolu s rozvojom ekonomiky a vzostupom novej spoločenskej triedy, ktorá si vedela úctu a privilégiá získať tým, že rozmnožovala peniaze, teda akumulovala kapitál. Nemohla sa oprieť o zdedené privilégiá, a preto hlásala emancipáciu, oslobodenie jednotlivca z područia privilegovanej kasty. Inými slovami, každý mal a mohol byť strojcom svojho šťastia. Stavovskú spoločnosť mal vystriedať liberalizmus, kde na prvých miestach stáli podnikavosť a túžba po vzdelaní.
Čoskoro sa však ukázalo, že staré privilégiá nahrádzajú nové, pretože prístup k vzdelaniu a ku kapitálu mala len malá časť spoločnosti. Viera, že všetci jej členovia majú rovnaké práva a rovnakú hodnotu, však už nezmizla. Naopak, stala sa základom nových predstáv, ktoré zdôrazňovali nové spojivo: národ. Skutočnosť, že ľudia hovoria rovnakým jazykom, že ich predkovia obývali spoločné územie, sa stala najdôležitejším kritériom spolupatričnosti. Tento nový jav, nazývaný nacionalizmus, pretváral staršie putá a podriaďoval ich novým najvyšším hodnotám a prikázaniam: láske k vlasti, vlastenectvu alebo patriotizmu, ktoré od ľudí často žiadali najvyššiu obeť: položiť život na oltár vlasti.
Tieto vášne v duchu delenia na „My“ a „Oni“ od začiatku načrtávali obrazy cudzích a národných nepriateľov, ktorí vraj brzdili národ v jeho rozvoji, ba nezriedka usilovali o jeho vyhubenie. Toto úsilie a jeho márnosť sa stopovali v dávnej minulosti, ktorá mala vydávať svedectvo o národnej sláve. Celé to však komplikoval fakt nerovnomerného vývinu: zatiaľ čo centralizované monarchie západnej Európy alebo ich kolónie sa viac či menej plynule menili na národné štáty Angličanov, Francúzov a Američanov, v strednej Európe sa národné hranice vytyčovali nanovo a opakovane sa prepisovali.
Po prvej svetovej vojne sa celá stredná Európa stala rukojemníkom nemeckého imperializmu. Nacizmus bol najradikálnejšou verziou nových fašistických hnutí, usilujúcich sa o národné „obrodenie“ či „očistu“ národa, ktorý vraj stál na prahu fyzického zániku. A to v dôsledku hrozby demokratických a humanistických ideálov, ktoré rušia prirodzené rozdiely medzi ľuďmi.
Fašizmus chcel tieto rozdiely zachovať najmä navonok – vo vzťahu k cudzím a národným nepriateľom. Naopak, smerom dovnútra chcel národ uniformovať, umenšiť rozdiely medzi členmi národnej pospolitosti tým, že sa budú opájať spoločným vedomím nadradenosti – na rozdiel od liberalizmu či marxizmu, ktorí hlásali zrovnoprávnenie ľudí v duchu ideálov osvietenstva.
Fašistická nadradenosť teda neoprašovala zdedené privilégiá, ale vytvárala namiesto nich nové privilégium dedičnej príslušnosti k národu alebo k rase. Fašisti nenávideli osvietenstvo, liberalizmus či marxizmus práve preto, že tie zo svojej emancipačnej podstaty spochybňovali nové fašistické a rasistické privilégiá. Tragédiou malých národov ako Slováci, bolo, že svoj národný vývin završovali v 30. a 40. rokoch 20. storočia, teda práve v epoche fašizmu. Situáciu im paradoxne uľahčoval náboženský konzervativizmus, ktorý liberálne a marxistické rovnostárstvo odmietal rovnako, ako ho odmietal fašizmus – hoci pôvodne nie v mene nových fašistických, a už ani nie feudálnych privilégií, zato s nimi súvisiacich tradičných náboženských a rodinných hodnôt.
Nacionalistická posadnutosť hľadaním vlastných koreňov našla živnú pôdu v podmienkach diktatúry Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v období Slovenského štátu. Jeho predchodcom sa mala stať Veľká Morava, „prekrstená“ na kráľovstvo Slovákov. Najmocnejší veľkomoravský vládca Svätopluk bol ospevovaný ako militantný slovenský kráľ, ktorý mal byť predchodcom prezidenta a „Vodcu“ Jozefa Tisa. Výstižne to vyjadruje názov jedného z prvých Tisových oslavných životopisov: Po Svätoplukovi druhá naša hlava…
Svätopluka rada využívala aj ľudácka propaganda, ktorej tvorcovia mali jasno nielen v tom, kto sme „my“, ale tiež kto sú „oni“: údajní škodcovia a neprajníci Slovákov na čele so Židmi. Popri Úrade propagandy – a čiastočne aj v personálnej únii s ním – boli najväčšími protižidovskými štváčmi predstavitelia Hlinkovej gardy, takzvaní gardisti. Znak, ktorý nosili na ramene – rovnoramenný červený dvojkríž na bielom pozadí – prispôsobil starý heraldický, dnes štátny znak, dobovým fašistickým symbolom na čele s nacistickým hákovým krížom. V takejto podobe sa dostal na štít kresby staroslovanského jazdca na obálke knihy Františka Hrušovského Obrázkové slovenské dejiny z roku 1942. Ilustráciou Jozefa Vlčeka sa očividne inšpiroval Ján Kulich, autor kontroverznej jazdeckej sochy Svätopluka z roku 2010 na bratislavskom hradnom kopci.
Spory o tom, do akej miery bol Slovenský štát fašistický, sa zväčša vedú zavádzajúcim spôsobom a končia sa v bludnom kruhu. Fašizmus sa buď redukuje na nacizmus, alebo sa voči nemu naopak kladie do protikladu ako niečo iné, menej „zlé“ – „iba“ národovecké. Veď ľúbiť svoj národ nie je hriech… Avšak vylučovať z neho iných – či už ide o druhých, cudzincov, alebo dokonca len tých, ktorí inak patria k nám, ale narúšajú naše predstavy o vlastnej nadradenosti – zbližuje patriotizmus s fašizmom. Liberáli, homosexuáli, LGBTI sú nálepkami, presnejšie majú svojim obetiam vypáliť na čelo biľag odlišnosti, ktorá naznačuje, že proces emancipácie nie je ukončený, že predstavy nacionalistickej a fašistickej nadradenosti sú stále živé.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Ako by ste charakterizovali postoj fašistov k myšlienke emancipácie, teda oslobodenia ľudu z područia privilegovaných vrstiev? Prečo útočili proti liberalizmu a osvietenstvu a čím ich chceli nahradiť? 2. Prečo sa režim Slovenského štátu odvolával na kráľa Svätopluka? Ako a proti komu zneužívala veľkomoravskú tradíciu vtedajšia propaganda? Ako sa toto dedičstvo zneužíva dnes?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
