Štatistiky ukazujú fakty. A fakty znejú tak, že po uzavretí tzv. Balkánskej trasy na jar 2016 sa EÚ podarilo zabrzdiť príliv utečencov a migrantov. Problém vyriešený. Vyriešený úspešne. Môžu si gratulovať krajiny EÚ! Lenže riešenie utečeneckej krízy predsa nemôže spočívať v tom, že zo dňa na deň zavriete hranice.

Čo sa skrýva za štatistikami a číslami, sú ľudské osudy. Realita je dnes taká, že pre zavreté hranice sú desiatky tisícov utečencov a migrantov uviaznutých na svojej „púti“ v Grécku, v Macedónsku, v Srbsku, v Bosne. Nemôžu putovať ďalej ani späť.

Mám za sebou tri roky dobrovoľníčenia. Veľa ráz som už povedala, že toto je to najhoršie, čo som zatiaľ videla a zažila. Bola som pri prvej veľkej kríze na srbsko-maďarských hraniciach v Horgoši na sklonku leta 2015, kde starí a deti kolabovali pri 40 stupňoch, lebo nebolo ani pitnej vody. Oživovali sme tam 80-ročného Sýrčana, čo mal za sebou infarkt a porážku, čo utiekol pred vojnou, lebo chcel dožiť u syna, ktorý už žije vo Švédsku. Zažila som, ako sa vysoký vládny predstaviteľ Srbska prizeral na to, ako súkromné autobusy zvážali zo srbských hraníc ľudí na chorvátske, bez toho, aby o tom Chorvátsko oficiálne vedelo, ako som za tých ľudí platila autobusárovi 25 eur na osobu ja, pretože ak by neodišli z tých hraníc, tak ich zatknú, zažila som slzy v očiach mladého chlapca zo Sýrie a jeho brata, ktorí už vtedy povedali, že v Európe nezostanú o deň dlhšie, ak je toto tá Európa, čo im ani pitnú vodu nedá a radšej sa vydajú na cestu späť do Sýrie a zomrú tam vo vojne, videla som nekončiaci sa exodus na macedónsko-srbských hraniciach, keď tam denne prúdilo aj sedem až desaťtisíc ľudí a v mrazoch čakali vonku celé noci na registráciu, a pritom na tom istom mieste v skladoch boli pekne zabalené teplé deky. Videla som tehotné mamičky a rodiny s deťmi prespávať na autobusovej stanici v Subotici, kládli sme pod nich kartóny a deky, lebo nič iné sme nemali, hoci o kilometer ďalej bol novopostavený a plne zariadený tábor, kam ich však nepustili, a oni boli ponechaní na pomoc nás, dvoch dobrovoľníkov bez zdrojov, videla som rodiny s deťmi celé týždne žiť na hraniciach v najlacnejších stanoch, hoci už v novembri v noci klesali teploty k nule, a mamy mi hovorili, že celé noci nespia, lebo sa boja, že im umrznú deti, videla som, ako pália hračky, aby sa ohriali. Videla som stovky ľudí aj maloletých chlapcov žiť pod holým nebom, v lesoch alebo v ruinách tehlárne, keď bolo mínus 20 stupňov, lebo boli z „nesprávnej“ krajiny a nedovolili im zaregistrovať sa v tábore, pozerala som sa do stoviek hnedých očí tých mužov, ktorým som naberala jedlo, čo sme v 100 litrových hrncoch varili v našej špajzi, zažila som lekárov, ktorí nechceli ošetriť ľudí, lebo to boli utečenci, zažila som pracovníkov UNHCR, ktorí odmietli k žene zo Sýrie, čo práve potrácala dieťa na autobusovej stanici v Subotici, po tom, čo 6 dní kráčala z Grécka do Srbska pešo, privolať sanitku, a potom doktorku, ktorá sa jej ani len nechcela dotknúť, počúvala som desiatky príbehov zbitých chlapcov a chlapov, keď sa vrátili z maďarských hraníc, niektorí aj bosí, lebo im tí pohraničníci aj topánky zobuli, videla som otvorené rany od pohryznutí policajných vlčiakov, videla som nás a ďalších dobrovoľníkov ošetrovať tie rany, zažila som pašerákov, policajtov, taxikárov, ako ťahajú za jedno, vodičov, ktorí za 100 eur zvážali ľudí „na hranice“, a pritom ich o päť minúť vyložili niekde v najbližšom lese a nechali ich tam, a vrátili sa na autobusku po ďalších „klientov“, videla som humanitárnych pracovníkov veľkých organizácií, ktorí zo svojich plných skladov či áut nevydali ľuďom jedlo, deky, zažila som zatknutie políciou, lebo som vošla do tranzitnej zóny na hraniciach dať dve tašky s oblečením mladej Sýrčanke, počúvala som ľudí, ktorí mi hovorili, že tým, že pomáham, podrezávam krky svojim vlastných deťom, náhodne som v lesoch nachádzala rodiny s deťmi bez akejkoľvek pomoci, v zime, bez normálneho oblečenia, topánok.

Videla, zažila, počula som príbehy ľudského zla, nenávisti, najrôznejších a najotrasnejších foriem, videla som také situácie, že som si hovorila, že tu sa to musí už skončiť. To zlo. Že predsa žijeme v 21. storočí. V civilizovaných krajinách. V Európe. V Európskej únii. Že tu platia zákony, medzinárodné dohovory, ľudské práva. Hodnoty. Že nemôžeme biť, zneužívať, nechať zamrznúť, nechať v neľudských podmienkach žiť ľudí, ktorí unikajú pred vojnou.

V marci 2017 začal v Maďarsku začal platiť nový zákon. Všetci žiadatelia o azyl, ktorí vstúpia na maďarské územie cez tranzitnú zónu na srbsko-maďarských hraniciach – a to je jediná možná legálna cesta – sú zadržiavaní až do konca azylového procesu v kontajnerovom tábore, novo-vystavanom na hraniciach. Uprostred ničoho, obkolesení žiletkovým plotom zo všetkých strán, bez možnosti voľného pohybu mimo tábora, pod dohľadom maďarskej armády a polície. A týka sa to všetkých žiadateľov o azyl – rodín s deťmi, maloletých bez doprovodu nad 14 rokov, žien a mužov cestujúcich bez doprovodu. A to zadržiavanie v tom tábore trvá celý čas azylového procesu, v praxi to znamená od 4 do 9 mesiacov. A neexistuje žiadna legálna cesta oponovať zadržiavaniu alebo sa mu vyhnúť.

V máji 2017 som, na moje obrovské prekvapenie, dostala povolenie ako dobrovoľníčka spolu pomáhať v tranzitných táboroch. Bolo nás šesť a boli sme jediní dobrovoľníci, čo sem mali vstup. Žiadne organizácie, žiadne médiá. (Na ďalší mesiac nám povolenie vzali.)

To, čo som prvýkrát videla a zažila tu, predčilo veľa z toho, čo som za tri dobrovoľníčenia videla.

Rodiny s deťmi. 60 percent všetkých sú deti. Mnoho bábätiek, niekoľko tehotných žien. Z Iraku, Sýrie, Afganistanu. Z miest, kde je vojna, z miest, kde ISIS programovo vyvražďuje ľudí. Tábor je jeden veľký žiletkovým plotom obohnaný priestor v strede ničoho hneď vedľa hraníc. Rodiny v tábore žijú v bielych kontajneroch. V sektoroch obkolesených vysokým žiletkovým plotom zamknutým zámkom na veľkej bráne. Na zemi je biely prašný štrk. Je vidno len oblohu. Žiadne stromy, žiaden živý svet. Pred sektorom sedí niekoľko ozbrojených policajtov. A tie rodiny s deťmi sú v klietke. Bez možnosti voľného pohybu. Ak niekto potrebuje ísť k lekárovi, policajt otvorí zámok na sektore a dvaja policajti odvedú mamičku s dieťaťom k lekárovi. Zámok sa zavrie. Policajti vedú mamičku s dieťaťom k lekárovi. A potom späť, zámok odomknú, a potom zamknú. Keď dostávajú jedlo, čakajú v rade, a popri tom rade stoja policajti. Tie mamy, tí tatovia, tie malé deti, nemajú mená. Majú čísla. Z ľudí sa stali čísla. Aj v Osvienčime boli ľudia len číslami. Viete, o čom som tam premýšľala? Že po holokauste hovorili tí esesáci a vojaci, že oni len robili svoju prácu. Plnili rozkazy. Aj tie ženy policajtky, ktoré sedia na lavičke ozbrojené a pozerajú sa na detičky a tehotné za plotom, si „len“ robia svoju prácu.

Je proti všetkým základným ľudským právam zadržiavať deti. Je to proti ľudskosti. Maďarsko to práve robí. A nik, žiadny členský štát EÚ sa proti tomu nepostavil. Maďarsko zadržiava v dvoch táboroch na hraniciach všetkých žiadateľov o azyl po dobu riešenia azylového konania.

V tranzite nemajú internet, ani prístup, aby si mohli niečo kúpiť – napr. kredit na telefón. Nemajú teda mať možnosť byť v kontakte prakticky s nikým mimo tábora, teda s vonkajším svetom. Prakticky to celé znamená, že žiadatelia o azyl, väčšinou z vojnových krajín, sú v krajine Európskej únie, v Maďarsku, zadržiavaní ako vo väzení. A čas ukáže, či nie ešte horšie. A keď po týždňoch, mesiacoch čakania žiadateľ o azyl ten azyl nedostane, je vrátený späť do Srbska a to bez súhlasu či dohody so srbskými autoritami. Čo opäť v praxi znamená, že sa ten človek ocitne na ulici. Alebo rodina. A keď ten človek alebo tá rodina nebude súhlasiť s deportáciou do Srbska, bude vzatý do maďarského imigračného väzenia. A každý človek, ktorý ilegálne vstúpi na maďarskú pôdu a bude tam chytený, ide najmä o Pakistancov či Afgáncov, ktorí nemajú takmer žiadne šance dostať azyl, pretože ich krajina nie je uznaná ako vojnová krajina, no ľudia odtiaľ i tak utekajú, bude deportovaný späť do Srbska, a to bez ďalšej možnosti žiadať o azyl.

Keď sme po prvý raz išli do tranzitného tábora s mojou americkou priateľkou a dobrovoľníčkou Kiki, nechali nás hodinu čakať, kým nám odomkli tú zámku a pustili dnu. Sadli sme si k plotu z jednej strany, deti si sadli k plotu z druhej strany. Pýtali sa nás, prečo sú tam, a potom prečo nás k nim nepustia. Spoza plotu sme sa učili počítať v jazyku farsi aj po anglicky a maďarsky. A potom začali spievať: Keď si šťastný, tlieskaj rukami… Tak sme tlieskali. Ale spievať som pre guču plaču v hrdle nemohla. Keď nás konečne pustili dnu, viseli na nás desiatky detí. A keď sme im povedali, že sme im niečo doniesli, malé dievčatko sa ma opýtalo, či si majú nastúpiť do radu. Nechávame deti vyrastať v táboroch v tom, že sa majú stavať do radu. Kreslili sme, maľovali, tancovali, spievali, učili sa zvieratá a čísla po anglicky, oni nás ich učili v ich jazyku. A potom som po jednom išla ku každému dieťaťu a pýtala som sa ich, čo ti mám priniesť, keď prídem budúci týždeň? A oni mi začali diktovať svoje čísla, a ja som im hovorila, povedz mi tvoje meno, nie číslo. A viete, čo jediné chceli tie deti? Zošit, pero, ceruzku alebo farbičky. A knižky, aby sa mohli učiť angličtinu. Zošit, pero. To chceli. Nemali tam ani toaletný papier, ani mydlo.

Adele som zahliadla, keď ju policajti vyvádzali zo sektoru a na nohe sa jej s plačom pridŕžal jej malý syn a plakal. A ona ho hladkala, nech ju pustí. So slzami v očiach som sa jej zadívala do očí. Tipovala som, že je krátko pred pôrodom. Policajti ju doprevádzali do sanitky, išla na vyšetrenie do nemocnice. Keď sa vrátila, išla som ju navštíviť. Mala syna aj dcérku, na moje narodeniny mala termín pôrodu. O pár dní. Adele bola z Afganistanu, bola neuveriteľne krásna a elegantná. Ukazovala mi fotografie z mobilu. Z nedávnych čias, keď bola hlavnou politickou komentátorkou afganskej televízie, robila talkšou s poprednými afganskými politikmi, mala fotku s prezidentom, ako ho doprevádzala. A potom jedného dňa vošiel do domu Taliban a pred jej a manželovými očami zavraždili jej svokra. A začali sa vyhrážať jej mužovi, lebo bol súkromný podnikateľ a mal lekáreň. Keď sme sa stretli, bol to už rok a pol, čo odišli z domova. Mala toľko isto rokov ako ja, rovnakú profesiu ako ja, rovnaký mesiac narodenia ako ja. Ibaže ja som mala šťastie a narodila som sa na Slovensku, no ona sa narodila v Afganistane. A ja som mohla spoza toho žiletkového plotu a väzenskej klietky tábora vyjsť a ona nie.

Moju pozornosť upútala ďalšia matka. Ako zdivočené zviera prechádzala popri jednom kontajneri zľava doprava a potom späť a stále takto dookola. Pri lavičke sedela jej jedno-dvoj ročná dcéra a plakala. Ženy mi hovorili, že tá žena sa tu zbláznila. Na ďalší týždeň tam už nebola. Po mesiacoch, čo tá rodina ušla z domova, a potom si prešla nekonečným čakaním v táboroch v Grécku, Srbsku, a konečne sa dostala na zoznam a mohla žiadať o azyl v EÚ, sa na pôde EÚ tá žena zbláznila, lebo ju zavreli do klietky, do väzenia. Jej muž dobrovoľne požiadal, aby mohli odísť z tábora a vrátiť sa späť do Srbska. Kde nemajú žiadnu šancu o azyl, žiadnu šancu na budúcnosť. Jediná šanca je nelegálny prechod hraníc. S pašerákmi alebo na vlastnú päsť.

A potom tam bolo to krásne dievča, Arua. Šesťročná. Prestala rozprávať. Už niekoľko týždňov takmer neprehovorila. Jej mama bola modrooká blondína, lekárka z Iraku, manžel bol učiteľ. Boli jezídi, ktorých ISIS programovo vyvražďuje. Pred 18 mesiacmi utiekli. Väčšinu tohto dlhého času strávili v táboroch v Bulharsku a Srbsku, kým sa dostali na zoznam a mohli legálne žiadať o azyl v Maďarsku. Prišla som k Arue a povedala jej, že vyzerá ako primabalerína a že určite rada tancuje. A ona zrazu naozaj začala tancovať ako baletka. A na konci dňa začala rozprávať. Na ďalší týždeň mi jej mama hovorila, že Arua stále tancuje a už hovorí a na prstoch rátala dni, kedy zas prídem. Potom sme s dievčatami postavili bunker a vošli do neho. Pýtali sa ma, prečo nemám náušnice a retiazku, ani prsteň. Hovorila som, že šperky nenosím. A oni mi hovorili, že ani ich mamy už nemajú šperky, lebo v táboroch v Bulharsku im z hrdiel strhli retiazky, inde zas policajti vytrhli – nielen mamám, ale aj im – z uší náušnice. Spomenula som si na babku, ktorú som nikdy nepoznala, lebo pre choroby, čo si doniesla z koncentračných táborov počas holokaustu, zomrela veľmi mladá. To bolo v máji. Po piatich mesiacoch v tranzitnom tábore, v júli, dostala rodina Arui negatívnu odpoveď. Nedostali azyl. Písal mi jej otec. A ja som na terase našej farmy v Srbsku plakala, lebo som im nemala ako pomôcť. Policajti im otvorili dvere na hraniciach a „prehodili“ ich späť do Srbska. Na sklonku zimy sa rodina dostala do Nemecka. Ilegálne, cez pašerákov. Lebo nemali inú možnosť. Písali mi šťastní odtiaľ. Dúfam, že dostanú azyl a Arua bude môcť chodiť do školy, čo bolo jediné prianie jej mamy.

Európsky súd pre ľudské práva v máji 2020, teda po troch rokoch fungovania týchto táborov rozhodol, že zadržiavanie ľudí v tranzitných táboroch je protiprávne. Maďarsko tábory zavrelo. Tri roky sa však za týmito plotmi odohrávali ľudské tragédie.

Otázky:

  1. Myslíte si, že je v poriadku zadržiavať ľudí žiadajúcich o azyl v uzavretých táboroch?
  2. Myslíte si, že sa Európska únia zachovala počas utečeneckej krízy ľudsky k ľuďom na úteku?

Zuzana Kizáková

Zuzana Kizáková (1985) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2004 do roku 2010 pôsobila ako kultúrna novinárka a reportérka v redakciách TASR, Aktuálne.sk, v denníkoch Hospodárske noviny a Pravda. Zameriavala sa na slovenský film, vážnu hudbu, výtvarné umenie, divadlo, investigatívu v oblasti prevádzky kultúry a na profilové rozhovory s umeleckými osobnosťami. Dva roky pôsobila v diplomatickom sektore. Od roku 2008 do roku 2021 pracovala ako PR a marketingová manažérka na voľnej nohe v oblasti kultúry a umenia. Pôsobila ako PR manažérka slovenských filmov, pracovala pre festivaly ako napr. Art Film Fest, Eurokontext.sk, Febiofest, Divadelná Nitra, Jeden svet. Od roku 2022 je editorkou v denníku SME.

Od roku 2015 pôsobila tri roky ako nezávislá dobrovoľníčka pri pomoci utečencom v Srbsku a v Maďarsku.

Archív autora