1. decembra 2022

Na poliach gréckej dedinky Idomeni so 150 obyvateľmi, na hraniciach Grécka so Severnou Macedóniou, uviazlo vo februári 2016 niekoľko tisíc utečencov z vojnou postihnutých zón ako Sýria, Irak či Afganistan. Stalo sa to potom, čo Severné Macedónsko zavrelo na podnet Maďarska a Rakúska hranice s Gréckom. 53-tisíc utečencov sa tak nemohlo dostať do Nemecka a iných krajín, ktoré boli ochotné ich prijať, ale už sa nemohli ani vrátiť domov.

Tieto krajiny vedeli, že vojnovým utečencom treba, v mene morálky odvodenej z kresťanstva, pomôcť. Vedeli tiež, že ak to neurobia, balkánske krajiny nezvládnu prítomnosť milióna utečencov. Vedeli tiež, že nie všetci z nich utekajú pred vojnou, a že ekonomických migrantov bude potrebné neskôr oddeliť. Vedeli tiež, že utečenci nie sú teroristi, že tých si „vyrábame“ v Európe sami. Teroristami sa v Európe spravidla stávajú až deti a vnuci migrantov, ak im spoločnosť, ktorá prijala ich rodičov, bráni uplatniť sa a nerešpektuje ich ľudskú dôstojnosť.

V Európe ubúda obyvateľstvo a krajiny ako Nemecko vedeli, že ak zmenia tento prístup, získajú lojálnych spoluobčanov, ak ho nezmenia, získajú teroristov. Nemci, Fíni a iní sa rozhodli svoj prístup zmeniť, my na Slovensku sme tú odvahu nemali. Naopak, pomáhali sme Macedóncom strážiť ich hranice.

Na poliach dedinky Idomeni spontánne vznikol provizórny utečenecký tábor, v ktorom prežívalo v stanoch a vo večnom blate a zime 8- až 10-tisíc ľudí. Tábor nezaložil štát, ale sami utečenci s pomocou niektorých obyvateľov dediny, dobrovoľníkov a organizácie UNHCR. Stany UNHCR stáli na poliach, v záhradách niektorých domov a v okolí blízkej čerpacej stanice. Tábor vznikol na hraniciach s Macedónskom, aby mohli pokračovať v ceste do Európy hneď, ako budú hranice opäť otvorené. Už nikdy neboli. Dúfali tiež, že tu sa im ľahšie ako vo vnútrozemí Grécka podarí zaplatiť niekomu, a nie málo za to, aby ich previedol cez hranice.

Tábor spravovali utečenci sami s pomocou dobrovoľníkov z humanitárnych organizácií. Bolo tam iba to, čo si sami zaobstarali. Z unimobunky sa stala nemocnica s tromi lekármi organizácie Lekári bez hraníc, ktorí pracovali na tri smeny. Vedľa nej stál stan pre výdaj potravín, ktoré zohnali dobrovoľníci. Provizórne postavené umyvárne, mobilné toalety. Nič ale nedokázalo zlikvidovať blato, vlhko, zimu a napätie z nekonečného čakania. Časom sa v tábore objavili gangy a neodporúčalo sa chodiť v noci bez noža, rozmohlo sa vydieranie a zneužívanie hlavne osamelých detí.

Zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Čakali na otvorenie hraníc. Nedočkali sa. V polovici marca 2016 niekoľko stoviek z nich prebrodili búrlivú pohraničnú rieku. Traja sa utopili, ostatných macedónska polícia vrátila do Grécka. Začiatkom apríla vyšlo na železničné koľajnice neďaleko hraničnej zábrany niekoľko stoviek utečencov a dožadovali sa otvorenia hranice. Proti asi 500 utečencom, ktorí sa pokúsili preraziť hraničné oplotenie, zakročila macedónska polícia. Iní si zvolili individuálnu cestu na vlastnú päsť. Pred pohraničníkmi sa ukrývali na podvozkoch nákladných vagónov – niektorí spadli pod kolesá vlaku. Naloďovali sa na chatrné nafukovacie člny, aby sa dostali do Talianska – niektorí sa utopili. Nastupovali do dodávok a riskovali, že ich odvezú inde, ako si zaplatili, alebo že sa v nich udusia – niektorým sa to stalo. Po týchto ľuďoch ostávali deti, siroty, ktoré žiadna krajina nechcela a Gréci nevedeli, čo s nimi.

V máji 2016 začala grécka polícia tábor evakuovať. Beznádej trvala príliš dlho a ľudia rezignovali. Nechali sa autobusmi previesť do štátom spravovaných táborov v gréckom vnútrozemí. Gréci sa cítili zradení svojimi európskymi spojencami, ktorí starosť o utečencov nechali na ich bedrách. Utečenci sa cítili zradení Európou, pretože najprv ich pozývala a potom ich neprijala. V nových, lepšie vybavených táboroch sa zbavili blata, zimy a hladu, ale stratili nádej. Niečo za niečo.

Naša polícia pomáhala Macedóncom strážiť ich južnú hranicu pred utečencami. Tak sme prispeli my k riešeniu najväčšej utečeneckej krízy od konca druhej svetovej vojny. Nemci, Švédi, Fíni a iní prejavili v mene ľudskosti svoju solidaritu v miere, ktorú si mohli dovoliť, prijali milión utečencov.

Otázky:

  1. Aký bol náš potenciál? Zmestili by sa u nás ľudia z tábora Idomeni? Alebo aspoň siroty z tábora?

Imrich Vašečka

Narodil sa v roku 1947 vo Vysokých Tatrách, kde žil až do svojich 18 rokov v rodine lekára v Tatranskej Polianke. V roku 1971 ukončil štúdium sociológie na Jagiellonskej univerzite v Krakove. Do roku 1989 pracoval v rafinérii Slovnaft. V polovici roku 1989 podpísal spolu s niektorými slovenskými sociológmi otvorený list vtedajšiemu prezidentovi ČSSR G. Husákovi za prepustenie politických väzňov tzv. bratislavskej päťky. Bol aktívnym účastníkom novembrových udalostí 1989. Do konca roku 1992 krátko prednášal na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a bol riaditeľom Výskumného ústavu kultúry. Bol spoluzakladateľom Občianskeho inštitútu a jeho premeny v Stálu konferenciu Občianskeho inštitútu, Federácie inštitútov strednej a stredovýchodnej Európy, spoluzakladateľom Únie miest Slovenska. Od roku 1993 do roku 2020 prednášal na Masarykovej univerzite v Brne, na Fakulte sociálních studií. V súčasnosti spolupracuje s Bratislava Policy Institute.

Archív autora