Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.

V dokumentárnom videofilme (V02) vidím Rómov na námestí. Vyzerajú, že majú veľký strach, aj keď sa navonok snažia skôr usmievať. Možno preto, aby sa nehanbili. Jedna pani vysvetľuje, čo im – Rómom – vadí. Rozpráva pokojne a zrozumiteľne. Hovorí, že všetkých Rómov posudzuje väčšina podľa tých najhorších z nich. Rozpráva o tom, že ich majorita všetkých strká do jedného vreca.

Skúsme si pojem stereotyp a predsudok vysvetliť na nasledujúcom príklade:

Predstavte si, že niekto z vašej školy kradne. Bol by to jeden chlapec, ktorého rodičia sa doma hádajú, otec sa o deti nestará, občas zbije matku aj deti. Chlapec trávi väčšinu času s kamarátmi, alebo sa túla po uliciach, niekedy až do noci. Navonok však vyzerá rovnako ako iní chlapci v triede. Posledné mesiace sa v okolí školy alebo priamo v nej začnú stávať rôzne krádeže. Tu zmizne niekomu desiata, tu peniaze či mobil. Dve dôchodkyne sú okradnuté priamo na ulici. Zlodejom je ten chlapec. Kamery v uliciach zachytili jeho postavu pri čine. Tá je však natoľko rozmazaná, že je jasné iba to, že útočníkom je asi 150 centimetrov vysoký chlapec v tmavej mikine, džínsoch a bielych teniskách. Polícia si s identifikáciou neláme dlho hlavu. Obvinia všetkých chlapcov na škole, ktorí zodpovedajú popisu zlodeja. Za trest ich všetkých vylúčia zo školy. Dokonca sú vylúčené aj dievčatá, ktoré nosia rovnakú mikinu ako zlodej. A žiadny učiteľ ani občan mesta sa ich nezastane, pretože veria tomu, že všetci, čo nosia mikiny s kapucňou, sú podozriví a zlí.  

Ako by ste sa na mieste týchto detí cítili?

Určite ukrivdene, naštvane a hlavne bezmocne. A tiež by ste mali strach, že proti vám kedykoľvek zase niečo nájdu a použijú. Odniesli by ste si do života veľkú krivdu, a tiež pocit, že ste iní, nechcení a možno aj horší ako väčšina. Naučili by ste sa, že nikomu, okrem ostatných vylúčených, nemôžete veriť. A žili by ste ďalej so strachom a s nedôverou. Presne tak, ako dnes na Slovensku žije väčšina Rómov.   

Keď počúvam vyhlásenia extrémistov, vnímam hnev a nenávisť. Ich slovník je plný vojnových termínov, ktoré majú jasný účel. Opäť sa mi zdá, že cieľom je zbaviť sa vlastného strachu tým, že ho vyvolajú v niekom inom. Vnímam, že prítomní sa posmeľujú navzájom slovne, ale aj alkoholom. A sú si zase podobní. Možno je to preto, že potrebujú niekam patriť a cítiť sa súčasťou skupiny. Možno je to preto, že potrebujú vôbec niečo cítiť a ventilovať frustráciu vyplývajúcu z nespokojnosti so svojím životom. Sú zjavne radi, že našli svojich vinníkov. Veria tomu, že ich likvidáciou sa budú cítiť konečne lepšie, spokojnejšie so svojimi životmi, sami so sebou. Všimnime si, že keď ich policajti oddelia od seba, vyzerajú úplne inak. Sú bezmocní, slabí a celkom stratení. Ako keby sami už nič neznamenali. Sú možno takí, akými boli, kým sa nepridali ku skupine: slabí a bezvýznamní. Alebo sa aspoň takto cítia. Bez davu a bez vodcu sú ničím. Sú to často chudáci, ktorých bili a ponižovali iní. Nie Rómovia, ani Židia či utečenci, ale väčšinou ich vlastní či nevlastní otcovia. Pre nich neboli nikdy dosť dobrými, neboli hodní lásky ani uznania.

Ako psychoterapeut viem o histórii týchto chlapcov a mladých mužov dosť veľa. Ale nedokážem k nim v túto chvíľu cítiť ľútosť. Ešte viac totiž viem o osudoch ich obetí. Dôverne poznám mužov a ženy, starých, mladých a deti, ktorí žijú neustále v strachu a trpia následkami organizovaného násilia. Ich jedinou vinou bolo, že sa narodili v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste ako príslušníci národnostnej, náboženskej alebo kultúrnej menšiny.

Mojim najväčším prekvapením pri stretnutiach s obeťami násilia – či už s Rómami alebo utečencami – bolo, že som u nich takmer nikdy nezaznamenal nenávisť. Z emócií, ktoré som v ich blízkej prítomnosti cítil, prevažovali tieto tri: strach, ľútosť a vina. Tá tretia, teda pocity viny, ma prekvapil najviac. Zistil som, že dospelí, ale hlavne detskí príslušníci menšín, sa cítia previnilo už od chvíle, keď si uvedomia, že sú iní ako väčšina spoločnosti. Zažil som to dokonca aj s rodinou Natálky K., ktorú sa pred desiatimi rokmi pokúsili zaživa upáliť štyria neonacisti. Ju a jej rodinu poznám už desaťročie, ale namiesto nenávisti k páchateľom, vnímam ich strach a smútok. Zdá sa mi, že tieto pocity by mali, aj keby nezažili žiadny neonacistický pogrom.

Napokon je to celkom logické. Keď vám niekto dookola tvrdí, že ste menejcenní, hlúpi a vašich rodičov a príbuzných podozrieva zo zločinov a zlých úmyslov, tak sa so strachom a s pocitom viny už takmer narodíte. Myslím si, že by sa to stalo aj v tom príklade so školským zlodejom. Pod vplyvom nedôvery a podozrievania občanov mesta a bez podpory niekoho, kto za vás bojuje a kto vám verí, by veľa z vás nakoniec rezignovalo. Pravdepodobne by ste prijali rolu čiernej ovce a naučili by ste sa s ňou žiť, ako najlepšie by ste dokázali. 

Otázky na otvorenie diskusie:

1. Je medzi vami niekto koho falošne obvinili z niečoho, čo neurobil, napríklad v rodine alebo v škole?  Ak áno, mohli by ste sa podeliť o vaše pocity a myšlienky, keď sa to stalo? 

2. Poznáte niekoho takého vo svojom blízkom či vzdialenom okolí?

3. Rozmyslíte si zdieľanie facebookového príspevku po upozornení na jeho problematický obsah (nepravdivý obsah)?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.