Ešte pár rokov dozadu sa nám mohlo zdať, že fašizmus je čisto historická téma, uzavretá kapitola dejín Európy 20. storočia, v ktorej sa dohaduje iba o detailoch, veď skúmaním podstaty fašizmu strávili svoje najlepšie roky tri generácie povojnových intelektuálov, prevažne historikov, a tí – v ťažkých a neraz tiež veľmi osobných sporoch – vyprodukovali základný konsenzus a určili hlavný motív rozprávania.
Fašizmus ako regres, reakcia a únik z modernity
Vznikli desiatky definícií a množstvo interpretácií, ktoré dnes tvoria rozľahlú štruktúru s ťažiskom v jadrovej konotácii medzi fašizmom a regresom. Tento naratív objasňoval, že fašizmus bol reakciou na uvoľnenie spoločenských pomerov (individualizmus) a oslabenie tradičných autorít a mocenských väzieb (liberalizmus). Pôvod fašizmu sa v ňom datuje do obdobia druhej polovice 19. storočia, keď pôvodné osvietenské idey aj ideály racionality začínajú v širšom spoločenskom vedomí nahrádzať rôzne ezoterické myšlienkové koncepcie (nihilizmus, vitalizmus, iracionalizmus) a súčasne, kedy v dôsledku globalizácie a priemyselnej revolúcie dochádza k obrovskému nárastu sociálnej, aj geografickej mobility (vysťahovalectvo). Fašizmus mal byť, okrem regresu, aj reakciou. Psychologicky reaguje na pocity vykorenenosti, osamelosti a strachu, politicky oslovuje človeka, ktorého doslova ubíjajú hodnoty pokroku a novej doby. Tá zlikvidovala ancién regime (feudalizmus), ale svojou averziou k tradíciám sa odrazu stala pre mnohých takpovediac „duchovným úhorom“.
Rozporuplnosť doby a úzkostný pocit zo života vyústili pred 150 rokmi v mohutný prúd romantickej spisby plnej tragických hrdinov. Napríklad madam Bovaryová, ktorá sa v najslávnejšom románe Gustava Flauberta z roku 1857 vydáva na zúfalý únik pred hodnotami pokroku (z Paríža), hľada transcendenciu a nový začiatok (na vidieku), kde skončí v rukách miestneho lekárnika, ktorý ju z oddanosti najnovším vedeckým poznatkom – presne v súlade s hodnotami, pred ktorými utekala – privedie k morálnej a fyzickej skaze.
Osudy madam Bovaryovej a jej lekárnika Homaisa pred nami defilujú na pozadí zrodu modernizmu ako správa a varovanie, že fáza prerodu postráda schopnosť rovnomerne napájať konkrétny historický čas do skúsenosti dobového človeka (milión).
Fašizmus mal byť, okrem regresu a reakcie, tiež únikom z modernity. Sľuboval, že zruší nové deliace čiary, ktoré sa objavia všade tam, kde sa „zmenila doba“ – ako deriváty hrubých čiar za minulosťou, ktoré ľudí („neprirodzene“) rozdeľujú podľa toho, či a ako rýchlo sa dokázali prispôsobiť novým pomerom.
Bola to akoby „mŕtva doba“ (Griffin) a môžme si to predstaviť ako dnes, keď minulosť v podobe skúsenosti s dvoma totalitami pred nami vystupuje ako nejaký „zombie“ a pri predstave o budúcnosti nás prepadá hrôza ako z „upírov“, ktorí na seba v dnešnej dobe prebrali podobu utečencov.
Sily dobra a zla
Rozprávanie o fašizme sa za tie roky vyvinulo nabralo dualistickú podobu, podľa ktorej v prvej polovici 20. storočia na seba v Európe narazili dve sily (ideológie, režimy): na jednej strane duch moderny zavesený na myšlienke pokroku a reprezentovaný hnutím umeleckých avantgárd a/alebo marxizmom (a neskôr bolševizmom), na druhej strane fašizmus s jeho fixnou ideou očisty a jednoty národa, zosobnený v postave zbošteného vodcu, ktorý mal už raz a navždy vyviesť národ z cesty úpadku a degenerácie smerom k národnej jednote, ktorá je pre fašistov najvyšším cieľom a zároveň podmienkou sine qua non prechodu k vyššiemu štádiu, nech už to znamená a prinesie čokoľvek. Veď aj slovenskí fašisti t.j. ľudáci povýšili vo svojom najznámejšom hesle národ hneď za Boha. Slovami radikálneho antifašistického intelektuála Norberta Bobbia: „ Kde bola kultúra, nebol fašizmus. Kde bol fašizmus, nebola kultúra.“
Fašizmus bol nacizmus
Súvisiace diskusie o vzťahu medzi fašizmom a nacizmom, v ktorých sa vyjasňovala otázka, či ich máme chápať ako dve rôzne kategórie (režimy, politické smery, ideológie), sa vďaka silnej väzbe medzi fašizmom a nacionalizmom resp. rasizmom podarilo uzavrieť tézou, že fašizmus je – ako forma radikálneho autoritatívneho nacionalizmu – neoddeliteľný od nacizmu. V Nemecku a niektorých jemu priľahlých satelitoch (vrátane vojnového slovenského štátu, horthyovskeho Maďarska aj Rumunska) sa fašizmus/nacizmus napokon uplatnil aj ako biopolitika vyvražďovania rôznych menšín – Židov, Rómov, homosexuálov či psychiatrických pacientov. V Taliansku (a tiež Chorvátsku a v Bulharsku) mala idea očisty národa menej rasový a viac kultúrny rozmer – ale nenechajme sa zmiasť – už aj eliminácia politických oponentov, verejných inštitúcií, menšinových cirkví, eskalácia kultúrnej vojny a ťaženie proti liberalizmu kvalifikujú režim s jedným vodcom ako fašistický/nacistický.
Roger Griffin: Fašizmus vyrástol z modernizmu
Ak sa nám doterajší výklad zdal povedomý aj zrozumiteľný, tak hlavným odkazom dnes najvplyvnejšieho teoretika fašizmu a vedúcej postavy školy tzv. „nového konsenzu“ Rogera Griffina, ktorý sformuloval v knihe Modernizmus a fašizmus je, že už neplatí. Vstúpil ňou do diskusie v roku 2007 a hoci ju metodologicky skromne vymedzuje len ako „určitú historickú interpretáciu“ – lebo si dáva pozor na Poppera – tak jeho ambície sú v skutočnosti oveľa väčšie. Chce byť referenčným zdrojom a jeho rámcovanie témy aj hlavné tézy už dnes začínaju dominovať aj mimo akdemickej debaty. Základná téza znie, že fašizmus je – ako obvzlášť radikálna forma konzervatívnej revolúcie – formou programového modernizmu. Stalo sa tak vo „víchrici modernizmu“, kde sa aj konzervativizmus a reakcia stali revolučnými. „Ponúkam vám lepšie časy,“ povedal raz Hitler Nemcom a upresnil: „Ponúkam vám boj, nebezpečenstvo a smrť.“ A národ mu padol k nohám.
Roger Griffin odkazuje, že fašizmus nie je regresom a reakciou, ale samostatným rozvinutím futurálnej dynamiky novej doby. A noazaj, ako vidíme všade v Európe – fašizmus neskončil, fašizmus trvá, vyvíja sa a napreduje. Volajme ho – ak chcete – postfašizmus.
