Výskum Centra pre výskum etnicity a kultúry (Mladí a extrémizmus, 2022) ukázal, že mladí sú síce otvorenejší a rešpektujúcejší oproti inakosti a menšinám, podporujú demokratické princípy a inštitúcie, ich dôvera v inštitúcie na lokálnej úrovni (škola, samospráva) je však podľa výskumu nízka. Mladí ľudia majú pocit, že lokálne inštitúcie si neplnia úlohy, ktoré by mali, a nemajú sa preto v prípade problémov na koho obrátiť. Majú pocit že ich problémy v obci či meste nikto nerieši.

Psychológ Fathali Moghadam vo svojom slávnom článku Staircase to Terrorism (2005) hovorí o začiatku procesu radikalizácie dotknutej skupiny vtedy, keď svoju pozíciu v spoločnosti začne vnímať ako nerovnú alebo asymetrickú. Členovia nespokojnej skupiny sú presvedčení, že spoločnosť je k nim nespravodlivá aj napriek tomu, že sa snažia a robia všetko správne. Príklad uvažovania jedinca z tejto skupiny je:  „Rómovia prosperujú aj keď nič nerobia a moja mama pracuje dvanásť hodín denne a nemáme ani na dovolenku….“ Podľa psychológa Fathaliho Moghadama nejde ani tak o nedostatok vzdelania alebo o nízky socioekonomický status jedinca, ktoré by boli spúšťačom radikalizácie, ale skôr o vnútorný pocit, že hlas sociálnej skupiny, ktorej je členom, nie je počuť, že ťahá za kratší koniec a preto potrebuje kričať hlasnejšie a ťahať silnejšie aj prostredníctvom extrémistických činov.

Predpoklady vedúce k radikalizácii

Aj napriek tomu, že pochádzam z privilegovanej vrstvy nedokážem ovplyvniť to, čo sa v spoločnosti deje. Skupina, ktorej som členom, je pokladaná za konšpirátorov a hoaxerov, čo znižuje môj sociálny status. Mám pocit, že nás nikto nepočúva. Obávam sa o budúcnosť. Prestávam dôverovať tomu, že táto spoločnosť je dobre spravovaná prostredníctvom demokratických princípov, prestávam dôverovať demokratickým inštitúciám a demokratickému právnemu štátu, pretože sa mi nedarí to, aby bolo môj hlas počuť dostatočne hlasno.

Sociálna nerovnosť je vlastná každému spoločenstvu ľudí. Aj v západnej spoločnosti existujú skupiny, ktoré ťahajú za kratší koniec, a z hľadiska prístupu k moci ich nazývame menšinami, sú to napríklad Rómovia, ľudia s migračným pozadím, ženy, mladí ľudia, deti, ľudia z LGBTI a iné. Niektoré z týchto skupín sa počas dejinného vývoja mobilizovali a požadovali zrovnoprávnenie (rovnosť pred zákonom) a rovnocennosť (rovnosť v rámci sociálneho statusu). Usilovali sa o to,  aby prestali ťahať za kratší koniec, aby ich hlas bolo počuť, aby boli prizývané k rozhodovacím procesom. Robili to rôznymi spôsobmi – násilnými aj nenásilnými. Ich menšie či väčšie úspechy v boji za rovnoprávnosť však spôsobili, že sa začala vytvárať skupina ľudí, ktorá má pocit, že stráca pôvodné privilégiá a výsadné postavenie. Ide najmä o „bielych mužov strednej triedy najmä pracujúcej triedy“.

Sociálna skupina – mladí ľudia

Pokiaľ začneme uvažovať o mladých ľuďoch ako o sociálnej skupine, dalo by sa povedať, že zvyčajne ťahajú v spoločnosti za kratší koniec. O ich životoch rozhodujú rodičia a iní dospelí napríklad učiteľský zbor, či vychovávateľky. Nemôžu voliť pretože nemajú osemnásť ani právo kandidovať vo voľbách a tak ovplyvňovať život vo svojom meste či obci. Na chode štátu a spoločnosti sa podieľajú len vo veľmi obmedzenej miere. Nemôžu v plnom rozsahu pracovať, a tak sú ekonomicky závislí na dospelých členoch spoločnosti. Často sa stretávajú s vetou: „Čo ty môžeš vedieť, veď si ešte decko“, „Nemáš dostatok skúseností, aby si vedel/a ako to je“, „Mať tak tvoje problémy“. Akoby ich problémy neboli dostatočne legitímnymi problémami. Vnímajú, že dospelí si myslia, že vedia lepšie, čo je pre nich dobré. Nemajú svoj hlas a v rukách žiadnu moc, či kontrolu nad vlastným životom.

Na tento nedostatok/frustráciu a z nej vyplývajúce emócie veľmi účinne vplývajú manipulačné naratívy extrémistických skupín, ktoré im lákavo „ponúkajú“ získať kontrolu nad vlastným životom a možnosť niečo v spoločnosti zmeniť. Ponúkajú im vidieť, aká je spoločnosť skazená, a tiež metódy, ako to radikálne zmeniť.Keď urobia krok smerom k radikálnej spoločenskej zmene, nebudú už viac pod vplyvom politickej propagandy „skazenej spoločnosti“. Mladý človek má podľa manipulátorov metaforicky zjesť červenú pilulku (red pill) a uvidieť pravdu. Podobne, ako to bolo vo filme Matrix (1999), v ktorom si hlavný hrdina Neo zobral červenú pilulku a uvidel skutočný svet nachádzajúci sa za ilúziou Matrixu.

Základným prvkom extrémistického videnia sveta je vymedzenie sa voči vonkajšiemu nepriateľovi, čiže polarizované videnie sveta cez optiku MY-ONI. Súčasťou procesu radikalizácie je aj naratív fundamentalizmu, ktorý hlása návrat k tradičným predstavám o fungovaní spoločnosti. Všetko nové, moderné a spojené s liberálnou demokraciou (ako napríklad globalizácia, migrácia, multikulturalizmus, LGBTI, moderná predstava o rodine a podobne) je zlé a prináša skazu. Prítomný je aj nacionalistický naratív, ktorý hovorí o znovuobnovení národných štátov ako protiváhe k tejto „skazenej“ globalizovanej spoločnosti. Nachádzame tu aj naratív rasizmu, ktorý tvrdí, že vďaka právnym reformám (napr. antidiskriminačný zákon), boju za ľudské práva, či prijímaniu ľudí s migračným backgroundom do nášho bezprostredného okolia sa „bieli muži zo strednej triedy“ v súčasnosti  stávajú najviac diskriminovanou skupinou v spoločnosti, v ktorej prichádzajú o svoje spoločenské postavenie a privilégiá.

Niektorí si uvoľňovanie hraníc a prijímanie ľudí na úteku mohli vysvetľovať aj takto: „Prečo by sme sa mali deliť o náš blahobyt s ľuďmi z krajín tretieho sveta, keď oni pre našu vlasť nepracovali tak tvrdo ako my (respektíve vôbec) a neplatili dane? Prečo by sme im mali poskytovať výdobytky našej západnej civilizovanej spoločnosti?“

S návratom k tradičným predstavám o usporiadaní spoločnosti súvisí aj sexizmus a antifeminizmus. V našom súčasnom kultúrnom kontexte je to napríklad snaha o zavedenie zákazu interupcií, ktorý odzrkadľuje snahu o kontrolu ženských tiel. Všetky tieto naratívy súvisia so získaním moci určitej sociálnej skupiny a to „bielych mužov“ strednej triedy (pokiaľ uvažujeme o skupinách s krajne pravicovou rétorikou).  

Tieto predstavy o usporiadaní spoločnosti sa veľmi rýchlo šíria v prostredí internetu, čo im zabezpečuje veľký dosah a anonymitu. V súčasnosti sa preto povaha radikalizácie mení. Už nejde o organizované skupiny na uliciach – bitky „náckov“ a „punkáčov“.  Takýto typ extrémistického správania prešiel z ulíc do online priestoru, kde sú vodcovia týchto skupín menej viditeľní, ťažšie postihnuteľní a preto viac chránení. Dnes sa už viac hovorí o radikalizácii a extrémizme bez vodcu. Mladí ľudia sa radikalizujú doma za obrazovkou počítača a osamote. To, čo ich spája sú spoločné naratívy (nacionalizmus, rasizmus, fundamentalizmus, antisemitizmus, mizogýnia…) a najmä frustrácia spojená s nemožnosťou mať svoj život pod kontrolou a z nej vyplývajúci hnev. Hnev na rodičov, že mi nevedeli zabezpečiť lepšiu budúcnosť, hnev na politikov, že nespravujú túto spoločnosť spravodlivo, hnev na ľudí z menšín, že ich sa niekto zastáva a mňa sa nezastane nikto.

Na túto emóciu nasadajú konkrétne nenávistné a diskriminujúce naratívy, ktoré počúvame z každej strany a odmalička. „Migranti nám berú prácu a znásilňujú naše ženy“,  „Rómovia sú paraziti a vyciciavajú tento štát“, „Žena by mala poslúchať svojho muža“. Niektoré sú menej explicitné ako druhé. Niekedy nemusíme ani nič hovoriť, stačí sa určitým spôsobom správať – keď si odsadnem od Róma či Rómky v električke, alebo sa nezastanem neznámej ženy pri sexistických poznámkach. Keď sa nespokojnosť, tak vlastná mladým ľuďom, spojí s frustráciou z nedostatočnej kontroly nad vlastným životom a s predpojatosťami, ktorá sa šíri v spoločnosti v podobe nevinných viet ako „Uprac si, nech to tu nemáme ako u cigáňov“ alebo nadávanie si do „buzerantov“, môže to viesť až k radikalizovanému správaniu a extrémnym činom.       

Akú demokraciu chceme?

S tým, že táto spoločnosť nie je spoločnosťou blahobytu pre všetkých, alebo možno ani dobre spravovanou spoločnosťou, je možné súhlasiť. Môžeme hovoriť o kríze demokracie a o potrebe jej opätovného zadefinovania. Spoločnosť však tvoria ľudia a to, aká je táto spoločnosť, je výsledkom správania nás všetkých. Pokiaľ sa budeme v spoločnosti vyhýbať nepríjemným a zložitým témam a zamedzovať verejnej diskusii, pokiaľ nebudeme transparentne a otvorene hovoriť aj o tom, čo nás hnevá, tak sa budeme stále stretávať s podobnými problémami. Keď sa budeme utiekať k alternatívnym – nedemokratickým – spôsobom presadzovania svojich názorov, tak demokraciu oslabujeme, nevyužívame jej plný potenciál.

Otázky na otvorenie diskusie:

1. Aktivita: Zadajte žiakom a žiačkam úlohu do skupín, nech si predstavia, že sú politickou stranou a nachádzajú sa v období parlamentných (alebo akýchkoľvek iných volieb) a majú vymyslieť volebný program, ktorý by ponúkal riešenia na pálčivé spoločenské problémy. Po predstavení volebných programov sa bude hlasovať ako vo voľbách. Mladí ľudia tak v prvom rade získajú predstavu, aké je ťažké riešiť konkrétne spoločenské problémy, že ich pohľad môže byť značne zjednodušujúci a zároveň môžeme touto aktivitou stimulovať diskusiu o sociálnej spravodlivosti/ nespravodlivosti a fungovaní spoločnosti.

2. Aktivita: Skús pomocou metódy brainstormingu naformulovať, čo najviac viet, ktoré si počul (od rodičov, kamarátov, z médií…) o ľuďoch z LGBTI komunity, Rómoch, migrantoch. Aké vlastnosti sa s týmito skupinami spájajú?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.