Najprv to pulzuje v malých skupinkách. Tu si niekto zanadáva na politikov, tam zakľaje na tých, ktorí vyznávajú iné hodnoty. Ďalší sa pridá a pridá sa aj tretí. Potom štvrtý, piaty, šiesty. Ešte to nie je dav, ale už sa rodí. Ani vtedy, keď vznikne niekoľko takto frustrovaných komunít, to ešte nebude dav, ale už rastie. A potom príde podnecovateľ.
Jedna vec je pátrať po vysvetlení toho, ako vzniká, ako sa ovláda a ako kontroluje nenávistný dav. Druhá zas je pýtať sa, či sa v svetových dejinách fenomén davu aj nejako vyvíjal alebo ide o konštantné správanie ľudského spoločenstva. Sú to však predsa len dosť previazané otázky: psychológia davu tu kráča ruka v ruke s dejinami davu. Nie som ani psychológ, ani historik; som len pátrač po starých obrazoch, cez ktoré sa usilujem pochopiť dnešnú realitu.
No nepotrebujeme sa dívať na staré stredoveké či renesančné obrazy iba preto, aby sme v nich videli, ako vyzerá rozzúrená masa ľudí. Fotografie a videa davov tiahnucich sa veľkými mestami sa stávajú takými bežnými, že nás už ani neprekvapujú. Je to tak inde, je to tak u nás. Vybičované emócie frustrovaných ľudí sa vtelia do jednoliatej masy na nejakom námestí. Je v tom huriavk, pokrikovanie, skandovanie a veľakrát aj nenávisť a násilie. Dav je jedna zo silných pák na zmenu pomerov, no ak ostane jediným nástrojom, môže sa stať v nesprávnych rukách skôr zbraňou – najprv zbraňou na vyhrážanie, neskôr na vyvražďovanie.
Stratení v dave
Bol som – ako už mnohí z nás – účastníkom viacerých hromadných protestov, na ktorých sme všetci kričali rovnaké slogany, odpovedali súhlasne na rovnaké výzvy, dívali sme sa na tú istú tribúnu, pochvaľovali si silnú reč tých istých rečníkov, pritakali sme im a potlačili sme vtedy bez obáv aj tých pár rozporov, ktoré nás s týmito osobami dovtedy rozdeľovali a ktoré nás s nimi budú rozdeľovať aj po návrate zo zhromaždenia domov. No tam, na námestí, sme boli všetci za jedného.
Veľakrát som sa takisto zaplietol – neuvedomujúc si to v danej chvíli – do internetových emotívnych diskusií o tom a o tamtom. Reagoval som na podnety v súlade s inými, ktorí mali rovnaký alebo veľmi podobný názor. Vytvorili sme tak šík, frontu, jednu stranu sporu proti inej strane. Pozdvihli sme svoje zbrane (argumenty, štipľavé poznámky, invektívy, iróniu, posmešky) a tí oproti urobili to isté. Rinčanie názorov (a veľakrát to malo od názorov veľmi ďaleko) spustilo lavínu prekáračiek a atmosféra na bojisku zhustla nenávisťou a zlobou. Ten vzduch sa už viac nedal dýchať a nedá sa dýchať dodnes.
Sú však davy na námestí to isté čo frontálne línie na internete? Jeden môj kamarát nazýva internetový priestor (ono zuckerbergovské metaverzum) ulicou a vraví, že o niektorých veciach sa nikdy nediskutuje na ulici. Má v tom kus pravdy. Ak by som chcel jeho metaforu rozvádzať ďalej, položil by som len tak do vetra ešte inú otázku: Dnes sa tak veľmi usilujeme o to, aby boli ulice a námestia našich miest a obcí úhľadné, reprezentatívne, aby poskytovali možnosti na stretnutia, dialóg, umenie, tvorbu spoločenstva. A ako je na tom internetová ulica s jej pouličnými gangmi? Je však možné, že metafora ulice sa na internet nehodí a budeme musieť nájsť nejakú inú, no obrazy pouličnej vravy, hučania, akcelerácie, pohybu, náhlych zvratov a podobne tu nie sú až také bezcenné.
Napriek tomu si myslím, že dav je davom až vtedy, keď sa ocitne reálne pokope – nie za displejmi a monitormi, nie za klávesnicami: dav nepozná „home office“. Dav je vždy na mieste, jednotlivec opúšťa svoju domácnosť, vychádza medzi iných, začleňuje sa medzi nich, vrastá do nich, vytvára s nimi jeden organizmus, jedno telo, jednu dušu a jeden hlas.
Jednohlasne a aj inak
Jednohlasnosť je práve tým znakom davového správania, ktorý sa vpisuje pod jeho esenciu: všetci rovnako, všetci tým istým smerom, všetci za jedno „to isté“ a proti inému „tomu istému“. Dav je monolitická bytosť zložená z mnohých iných bytostí. Keď Seneca ako prvý použil v Šialenom Herkulovi výraz mobile vulgus, nemal pod tým výrazom ešte na mysli moderne mobilizovaný dav, ale skôr prelietavý ľud, pohybujúci sa raz sem, raz tam, a to podľa toho, ktorým smerom ním kmášu víchry demagogických rečí. A predsa sa Seneca nemýlil, keď takému ľudu pripísal prelietavosť, pohyblivosť, presúvanie sa nielen z miesta na miesto, ale aj od jednej domnienky k inej, od jednej pravdy k ďalšej, od jedného vodcu k inému vodcovi. Dejiny davovej nenávisti by mohli byť a zrejme aj sú súrodencom dejín mobilizácie vodcami, manipulátormi a demagógmi.
O skutočných lídroch sa vraví, že nikdy nie sú v pozícii vodcov, ktorí podnecujú frustrované masy k tomuto hlučnému univoce, k tomuto neraz aj násilnému a brutálnemu jednohlasu. Líder volá po synergii, po spoločnej práci na jednom projekte, kde každý robí síce niečo iné, no nikdy nie divergentne, ale vždy s vedomím, že tým prispieva k spoločnému cieľu. Znie to pekne, no koľkokrát sa zneužívala táto synergetická technika aj na škaredé a nekalé ciele? Koľkokrát sa zmenila na machiavelistické presadzovanie jednej ideológie v neprospech inej s cieľom tú druhú úplne zosmiešniť, eliminovať a napokon úplne roztrieštiť? A ako sa to dialo? Na rôznych platformách, cez stovky odlišných aktivít: jeden na tom pracoval vo svete informácií, druhý v politike, ďalší v umení, literatúre alebo cirkvi a tamten potichu medzi bežnými ľuďmi. Lídri naozaj nehuckajú davy do ulíc, no keď v nich preváži skazenosť, môže sa ich dielo stať nebezpečnejším než dav na námestí. Aj v lídroch môžu driemať démoni.
Až na dreň
Keď sa pozrieme do dejín umenia, ľahko zistíme, že každý obraz vzbúreného davu v sebe nesie podobné črty: je tu hlava na hlave, zdvihnuté paže, od hnevu skrivené tváre, kričiace ústa, hnev, hnev, hnev. Je to ako na obraze Louisa-Léopolda Boillyho, ktorý zachytáva odvážny čin starostu normandského Rouenu Pierra Nicolasa de Fontenay. Je to ako na obraze Hieronyma Boscha Ecce homo, kde rozhnevaný dav pokrikuje na už beztak zbičovaného Krista. Je to ako na obraze Françoisa Andrého Vincenta, kde vzbúrený dav zatýka Mathieua Molého. V dejinách davovej nenávisti sa akoby nič nezmenilo. Vždy je tu dav, nejaká obeť a nejakí podnecovatelia, ktorí prikladajú polienka do ohňa, aby dav vyburcovali, rozvášnili, vyprovokovali a držali v neustále sa stupňujúcom vyvíjaní tlaku. Len nepoľaviť, byť čo najhlasnejší a spôsobiť čo najväčší zmätok. Je len málo silných, ktorí ten tlak ustoja a nepodľahnú mu, ostatní sa konformne podvolia.
No kým sa tak stane, treba si svoj dav vypestovať, sformovať ho z frustrovaných mikrokomunít. Na mobokraciu či ochlokraciu si treba najskôr najať alebo aspoň pritiahnuť na svoju stranu ochlos, zberbu hulvátov, ktorí vedia narobiť poriadny chaos a hluk. Tí potom udávajú rytmus ako údery na bubny, ku ktorým sa postupne pridávajú aj inak slušní jednotlivci, ktorí by sami od seba nikdy na nič podobné nepristúpili. No keď ide o súlad v postojoch, ktoré pokladajú za podstatné, čo na tom, že ich vyjadruje luza, s ktorou ich dosiaľ nič nespájalo? To je moment podnecovateľov: emócie vzrastú aj sami, no vystlať k ním cestu znamená vytvoriť témy, ktoré sa budú pokladať za podstatné, ktoré bude treba brániť ohňom i mečom, a treba tiež ukázať, že tí druhí sú nezmieriteľne proti nim a proti nám. Žiaľ, takí podnecovatelia sú vždy aktívni na oboch stranách spoločenských sporov.
Dnes takíto vyživujú svoje komunity najprv cez sociálne siete a internet, cez drobné poznámky utrúsené raz tu, raz tam, cez spochybňovanie toho a tamtoho. Čoraz viac sa tá slučka podrývania a nabádania zužuje a na reálnu akciu už nebude treba veľkú rozbušku: postačí aj drobná zámienka. A po nej? Po nej nasleduje – ako vždy doteraz – už len silná explózia.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Ste schopní zazdieľať článok na sociálnych sieťach aj napriek upozorneniu, že informácia nemusí byť pravdivá? 2. Skúste navrhnúť, ako by ste zvýšili motiváciu uverejňovať na platformách sociálnych sietí pravdivé informácie. 3. Sú témy, o ktorých ste ochotní diskutovať len online?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
